KNIHA:

     

    DIDIER LE MAR - SVETLO MODERNÉHO UMENIA

     


    Jeho inšpiratívny prístup vo všetkých zákutiach tvorby dáva človeku možnosť prežiť svoj príbeh ukrytý v jeho obrazoch,
    ponaučiť sa a hlavne precítiť život spôsobom, ktorý je človeku prirodzený, no vôbec nie bežný.

                                 

      beautifulartgallery.sk 

     

    Kniha zameraná na výtvarnú tvorbu známeho Európskeho umelca a  výtvarníka Didier Le Mar, ktorý tvorí vlastným charakteristickým rukopisom s neuveriteľnou dávkou duchovnej identity. 

     

    Táto duchovná identita diel je vyrozprávaná formou dejovej línie, ktorá sa formovala vyše jedného roka. Od momentu kedy sa diela narodia v mojej duši až kým sa nezrodia do finálnej podoby obrazov je každé dielo odtlačkom životného poznania mňa samého. Táto kniha je pre všetkých ľudí, ktorý dokážu cítiť lásku a život dokážu preciťovať plnými dúškami každým svojím novým poznaním. 

    Pre mňa samého je možnosť tvoriť dar kreativity, ktorý som dostal skrz moju vlastnú životnú pokorou, ktorú som si prežil. Skutočným a nefalšovaným dôkazom existencie Boha. 

     

    Preto je táto kniha venovaná Bohu ako poďakovanie za všetko pozanie, ktoré mi prináša do môjho života, za kreativitu a talent, ktorým ma obdaroval aby som mohol svojou tvorbou šíriť medzi ľudí harmóniu a svetlo môjho umenia.

                                                                                                                                                                                           Didier Le Mar 

     

     

     

     

     SVETLO MODERNÉHO UMENIA

     

    V momente, keď vychádzala zo sprchy zabalená iba do bielej osušky, ozval sa telefón. Elegantne, v tichosti ako vánok, prešla okolo postele a zodvihla. „Áno?“ „Tania, šéf má možnosť kúpiť jednu sériu, ktorá sa mu páči. O autorovi už počul, dokonca mu ho odporučili, preto chce celú sériu, ale poznáš ho... Je to starý pán a má svoje móresy.“ ozval sa hlas v telefóne. „Dobre, ale prečo s tým  voláš mne?“ zvraštila na milimeter presne upravené čierne obočie. „Práve o to ide, tvojou prácou bude osobne sa spoznať s autorom, položiť mu pár otázok a zistiť, čo je to za človeka. Hoci sú obrazy čisté a energické, šéf chce tvoj názor na človeka.“ keď dopovedal, Tania si povzdychla. Mobil prepla do hlasného režimu a ďalej si sušila vlasy. „Kam ma chcete poslať?“ „Slovensko. Všetko už máš vybavené, letíš dnes v noci. Pred deviatou čakaj šoféra, ten ti dá ďalšie inštrukcie.“ „Fajn.“ nahnevane odvrkla a hodila uterák do ešte stále spiaceho chlapa v posteli. „A ty, vypadni, kým bola dnešná noc len v mojich predstavách, bavila som sa viac.“ nekompromisne, ako vždy, vyhodila svoju večernú obeť.

    Za pár minút sa už niesla, dokonale upravená čiernovláska, po reštauračnej časti hotela s plánom dať si raňajky. Usadila sa za stôl, promptne objednala a hneď, čo jej doniesli kávu, padla do svojich úvah. Už dvanásť rokov. Prečo si zo mňa život strieľa? Našla som si prácu akú som potrebovala, vytvorila som si meno a teraz, keď cítim, že mám svoj život pevne v rukách, sa mám vrátiť tam, odkiaľ som prišla. A prečo vlastne? Kvôli maliarovi? Hoci si to neuvedomovala, vďaka stúpajúcej nervozite mala stále prudšie pohyby. Stresové situácie zvládala grandiózne, s pátosom kráľovnej a šarmom francúzskej kabaretnej tanečnice dokázala zvládnuť akékoľvek jednania, teraz ale cítila čosi, s čím sa už dlho nestretla. Strach. To nevadí, už nado mnou nemá nikto moc, teraz je to čisto len o obchode a odchode. Nič viac, nič menej. Upokojovala sa.

    Po návrate do izby už bola sama, nahý chlap zahanbene zmizol spolu so všetkými jeho vecami a na posteli ostal len odkaz. Trápne ako v romantickom filme, Tania si ho prezrela a zahodila ho do odpadkového koša. Vraj keby sa ešte vrátila do Moskvy, má sa mu ozvať. Na chvíľu ju pobavili jednoduché ideály o príležitostnom sexe, ktoré si v hlave vedú vrcholoví manažéri, no hneď, ako jej zmizol úsmev z pier, dala sa do balenia. Malá príručná batožina, s ktorou prišla, bola čoskoro vzorne a symetricky naplnená až po okraj. Teraz už nemala žiadne povinnosti, mohla sa venovať príprave seba samej na návrat do svojej rodnej krajiny. Cez ramená si prehodila dlhý károvaný kabát, vzala kabelku a vyšla na balkón. Bol január, všetko vôkol prikrýval sneh. Vyhladzoval ostré hrany budov, aby všetko vyzeralo o čosi viac jemné a mäkké. Z malej kabelky vybrala cigarety a jednu si zapálila. Vlastne ani nebola fajčiarka, šlo skôr o rituál, ktorý si vytvorila. Stále, keď potrebovala rozmýšľať a byť sama, len sa pozerala do nekonečna, vyfajčila pri tom jednu cigaretu, utriedila si myšlienky a práve vtedy cítila, že sa jej duša teší z prítomného okamihu. Teší sa, pretože môže vnímať a nepotrebuje sa ponáhľať, bojovať s telom, ale práve naopak, môže spomaliť a sledovať, ako všetko negatívne uniká s dymom do neba, aby sa mohla opäť zhlboka nadýchnuť.

    Musí ísť o veľmi špecifickú sériu, ak ma tam chce poslať. Nevedela som, že na Slovensku sú takíto autori. Hoci je pravda, že už som tam dlho nebola a vlastne som preťala všetky kontakty. Ak sa ale vážne jedná o autora, ktorého tvorba podmienila šéfa, aby ma za ním poslal a ja som ho zmapovala, bude za tým viac. O cene sa vyjednávať nebude, na to má iných. Keď si rozširoval domáce zbierky vždy mu šlo len o tvorbu, prečo ma teraz posiela za maliarom? Mysli Tania, mysli.  Povzbudzovala sa a občas potiahla. Musí ísť o čosi osobné, stále, keď sme boli u neho v galérii, hovoril o akomsi čerpaní energie z obrazov. Áno, aj ja beriem umenie ako zdroj inšpirácie, ale nie ako akumulátor. Niečo odo mňa chce a ja potrebujem vedieť, čo to je.

    Kým prišiel večer, Tania si na tablete prekontrolovala účty, emaily, dokonca stihla v rýchlosti prečítať knihu o umení, aby sa necítila úplne hlúpo, keď sa bude rozprávať s tým chlapom. Krátko po pol deviatej jej zazvonil telefón. „Som dole.“ ozval sa šofér. „Batožinu dajte do práčovne a potom ju pošlite tej ženskej, čo sa mi stará o šatník.“ „Áno madam.“ pritakal šofér, keď už obaja sedeli v aute. Taniu už na zadnom sedadle čakal spis.

    Autor sa podľa neho volal Didier Le Mar, maliar, fotograf, sochár, dizajnér. V rámci umeleckej sféry sa venoval mnohým veciam, no hlavne maľbe. Ateliér mal na Hlavnej ulici. V malej mapke, ktorá bola založená v spise, bol vyznačený červenou hviezdičkou a miesto Taniinho ubytovania modrou. Nemala to ďaleko, bývala na tej istej ulici. Úlohou bolo zistiť čo najviac o človeku, ktorý namaľoval sériu. Vytvoriť podrobné poznámky a odoslať ich. Vyhradené sú na to dva týždne. Zdôvodnenie, prečo je to celé potrebné, tam ale nebolo a práve to ju znepokojilo ešte viac.

    Sedela v lietadle a keď nabralo výšku nad mestom, veľkosť domov sa zmenila z betónových a kamenných obrov na vysvietený park zápalkových krabičiek a stále jej šlo hlavou len to meno. Didier Le Mar. Didier Le Mar. Dúfam, že ten chlap je minimálne cisár moderného umenia. Zasmiala sa nad sebou a svojimi, v tej chvíli pre ňu nereálnymi, očakávaniami. Krátko na to zaspala.

    Prestup vo Varšave a potom priamy let do Košíc. Celé dokopy to bolo kratšie ako prelet nad Ruskom. Jej však každá minúta strávená približovaním sa k rodnej zemi, trvala hodiny. Nechcela, bránila sa a jej vnútro bojovalo s niečím, čo už nemohla zmeniť. Disciplína, ku ktorej bola vedená už viac ako desaťročie, nakoniec vyhrala nad pochabým citom. Tania sa pri výstupe z lietadla narovnala a hrdo prešla celým letiskom až k okienku, kde ponúkali autá na prenájom. ,,Dobrý deň, madam, ako vám môžem pomôcť?” začala v angličtine slečna za prepážkou. ,,Chcem auto, najlepšie aké máte a na dva týždne.” odpovedala jej Tania plynulou slovenčinou. ,,Och, prepáčte mi. Nevedela som, že ste Slovenka. No momentálne máme obmedzenú ponuku prémiových vozov.” Hoci nezačala pozitívne, snažila sa niečo vyhrabať z katalógu v počítači. ,,Máme Mercedes a BMW…” „Rozhodne Mercedes.” skočila jej do reči Tania. Všetko ostatné jej už bolo jedno. Zaplatila, dostala kartičku s pravidlami, kľúče a šla na vyhradenú časť parkoviska. Malý biely mercedes zablikal, vyklopil spätné zrkadlá a už bol pripravený na cestu.
    Autom šla cez historickú ulicu až pred hotel. Jedna z najstarších budov v meste, krásne zrekonštruovaná, čakala práve na ňu. Z recepcie sa ihneď ozvalo rázne, no príjemeným tónom podané, privítanie v ruštine. „Nemusíte hovoriť rusky, ale ďakujem, vážim si to.” usmiala sa Tania a položila doklady na pultík. „Madam, vaša prezidentská suita je už pripravená, rád vás tam osobne zavediem. Je však ešte niečo, čo by som pre vás mohol predtým urobiť?“ úslužne začal recepčný. Takéto móresy sa Tanii pozdávali. Bola zvyknutá na takúto kvalitu apartmánov, istý štandard obsluhy a podobné detaily. „Áno, parkujem pred vaším vchodom a naozaj neviem, kde inde by som mohla parkovať, prosím vás teda, aby ste to zariadili. Taktiež chcem na izbu fľašu škótskej single malt whisky, ľad a do rána svätý pokoj.” zasmiala sa a sledovala, ako zareaguje obsluhujúci mladík. Sprvu ho to zarazilo, no po necelej sekunde vyhrala profesionalita a úslužne prikývol. Pred odchodom sa ešte opýtal na batožinu a keď zistil, že Tania žiadnu nemá, už neskrýval počudovanie.

    Keď prišiel chlapec s kľúčmi, fľašou, pohármi a ľadom, vsunula mu do rúk bankovku, usmiala sa a ešte požiadala o budenie. Hneď potom si rozopla šaty a nechala ich skĺznuť po jej tele na podlahu. Vyzula si lodičky a takto pokračovala až k stolíku, na ktorom bola položená fľaša. Do pohára si už nalievala nahá. V Evinom rúchu a s pohárom v ruke si prezrela celý svoj apartmán. Od luxusnej obývacej časti so starožitným gaučom, stolom, minibarom a trezorom, cez spálňu s obrovskou posteľou, šatníkom a priamym vstupom do kúpeľne. Celkom slušná izba, len ten stolík mi príde akýsi gýčový. Pousmiala sa Tania uprostred izby odetej v modrom šere. Len pár svetelných lúčov žltého pouličného osvetlenia, sa dokázalo prehrýzť skrz hrubé závesy na oknách a aj tie zanikali hneď na okrajoch izby. Po treťom poháriku začala Tania cítiť radosť. Nie z návratu do rodiska, ten ju naopak desil, tešila ju jej úloha. Predtým vždy viedla rokovania, vyjednávala, jej úlohou bolo presadiť záujmy firmy, ktorú zastupovala, a v tom bola dobrá. Pre mužov bola výjavom z ich tajných snov a pre ženy inšpiratívnou silnou dámou na úrovni, ktorej neradno oponovať. Najbližšie dva týždne ale budú iné. Jej úlohou nie je viesť, manipulovať, skrývať, plniť niečie sny. Teraz sa len potrebuje dozvedieť, kto je Didier Le Mar, napísať o ňom správu a odoslať ju. Hoci sa s takou úlohou ešte nestretla, bola nadšená. Reč tela, psychológia a stratégia z nej spravili to, čím bola a dnes to stačí využiť iba v rovine priateľstva. Dúfam, že tu nájdem za tie dva týždne aj niekoho, s kým budeme intímnejší než bežní priatelia, ale predtým si musím nakúpiť. Pousmiala sa, uvažujúc o okrídlenej fráze, že delegáti majú v každej krajine iného partnera. S touto myšlienkou sa zložila krížom cez posteľ, dopila pohár a opäť zaspala.

     

     

    I.

    Didier Le Mar- Alchymia mystere

    Ranné budenie prekusla Tania ozaj ťažko. Neskôr sprcha, raňajky, rýchly nákup oblečenia. Pár minút po desiatej hodine už bola späť na hoteli a v nových koktejlových šatách sedela za malým stolíkom svojej izby so šálkou kávy v ruke. Požiadam sekretárku pána Lvova o fotografiu toho obrazu. Musím vedieť, o čo tu ide. Nie že by ma zaujímal súkromný život môjho šéfa, ale teraz som jediná z celého tohto okruhu zainteresovaných, čo naozaj nevie, prečo tu je. Vzala do ruky telefón a napísala krátku správu: „Nataša, pošlite mi, prosím, to nové dielo pre pána Lvova. Ďakujem, Tania.“ Na počudovanie jej odpoveď prišla skôr, ako stihla dopiť kávu. Podľa pokynov v správe si otvorila emailovú schránku a stiahla si fotku. Fotku, ktorá jej zmenila vnímanie novej úlohy. Fotku, z ktorej cítila závan minulosti spred rokov, keď bolo toto mesto jej domov. Práve to bol okamih, kedy začala svoju úlohu brať vážne a nie len ako hru.

     

     

    Bolo pár minút po druhej hodine poobede, keď sa Tania pohla z hotela smerom k ateliéru. Dnes bol prvý termín ich pravidelných stretnutí. Iný človek na jej mieste by cestou uvažoval nad tým, aké asi bude to stretnutie, čo sa dozvie alebo nedozvie a či bude jednoduché splniť svoju úlohu tak, aby bol šéf spokojný. Ona mala v hlave úplne iné pochody. Čas a skúsenosti ju naučili, že čokoľvek očakávať, plánovať dopredu by bolo úplne zbytočné. Podľa slov, ktoré vyriekol Sun-c a to, že každá vojna je vybojovaná ešte predtým, ako začne, si naštudovala celý spis s menom Didier Le Mar, ktorý dostala v limuzíne. Niekoľkokrát si na tablete prezrela internet a všetky dostupné zmienky o autorovi. Cítila sa pripravená a práve preto neriešila, čo sa stane. Stále viac ju totiž znepokojoval samotný predmet stretnutia. Fotka od Nataše jej vyrazila dych, vrátila spomienky a akýmsi zvláštnym spôsobom ju donútila prežiť euforickú radosť z prítomnosti, spokojnosť s jej postavením, tým, čo dosiahla, no zároveň jej pripomenula, kým je a kým bola. Ako to  urobil? Prečo? Ten chlap ma vôbec nepozná, nevie, čo som prežila a nevie ani to, s kým sa má stretnúť. Oboch nás pozná len Lvov, ten istotne vedel, prečo ma poslal práve sem a práve teraz. Vždy som verila, že umenie je o cite, emócii a čomsi, čo neviem úplne presne vyjadriť, ale nikdy, naozaj nikdy, som si nemyslela, že cez obraz, dokonca len odfotený, dokážem niečo prežiť. Preto chce šéf celú zbierku. Tie obrazy čosi znamenajú aj pre neho. Hoci bola zvyknutá na preplnené ulice svetových metropol, dnes, potom ako jej duša po dlhej dobe otvorila oči, bola vďačná za menej preplnené Košice. Topánky na podpätkoch elegantne klopkali na kameňmi vykladanej ulici. Hoci sa mnohým ženám stalo, že sa ich opätky zasekli kdesi v štrbine medzi dlažbou, ona sa krásne niesla celou ulicou bez akejkoľvek chybičky. Nejeden muž sa obzrel za Taniou, chodiacim stelesnením elegancie, s pohľadom malého chlapca a nejedna žena závistlivo zazrela. Keď prešla celú ulicu, vošla do podchodu a pri drevených dverách zazvonila na zvonček Didier Le Mar- ateliér. Po pár sekundách sa bez zbytočných otázok ozval zvonček. Podľa inštrukcií zo spisu vyšla hore po historických drevených schodoch na prvé poschodie a následne vystúpala po ďalších, moderných, na druhé. Pri dverách už stál Didier Le Mar oblečený v košeli, veste a červenom saku. S jemným strniskom a usmiaty od ucha k uchu pozdravil a predstavil sa. Medzi dverami sa s Taniou zoznámili. Klasické podanie ruky, presne podľa bontónu, naznačila úplne sebavedomo ona a on prirodzene, s ľahkosťou ranného letného vánku, odpovedal jemným uchopením a úsmevom. Svoje telo mala vždy dokonale pod kontrolou, preto na sebe nedala nič najavo, cítila však jemné mravčenie, akoby malý elektrický výboj či vibráciu ešte aj potom, ako jeho ruku pustila. Didier ju pozval za ďalšie dvere dnu do svojho ateliéru. Z pootvorených dverí vychádzala omamná vôňa, no až keď vošli dnu Tania spoznala, o čo ide. Terpentín, kadidlo a vonné tyčinky. Tania mala pocit, akoby s prahom dverí prestúpila nie len do inej miestnosti, ale aj na úplne iný svetadiel. V sekunde precestovala vo svojich spomienkach turecké bary, námestia, trhy v Marakéši a spomenula si na šachovú partiu s istým postarším turkom, pri ktorej si on pobafkával vodnú fajku a dráždivo vyfukoval dym jej smerom. Práve táto vôňa sa stala charakteristickou črtou, na ktorú si spomenie každý, kto v tom ateliéri bol. Typická, výrazná a nezameniteľná ako Channel No. 5. No nebolo to len vôňou, ale aj samotnou energiou miesta. Práve tá umožnila úplne koncentrovane uložiť jej spomienky do jasných obrazov a v jednej sekunde prežiť celé dni plné zážitkov. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa slušne Didier už od svojho stola, kým ona ešte stále stála pri dverách a pozerala do nekonečna. „Nie, všetko je v poriadku.“ skryla svoje pocity, aby sa mohla ďalej koncentrovať na úlohu. Odpoveď ju vrátila späť do ateliéru. Do miestnosti s jemným prítmím, po stenách lemovanej obrazmi vyžarujúcimi akúsi - alebo čiusi zvláštnu prítomnosť, s jedným strešným oknom a podlahou zdobenou rôznymi kožušinami.

     

     

    Usadila sa na stoličke oproti nemu. Tania sa snažila o pár zdvorilostných viet, no pokus o strojený dialóg, hoci dobre zamaskovaný, autor ihneď odhalil. „Prejdime teda k veci.“ navrhla zahanbene. „Máme dostatok času, teda na to pôjdeme postupne, chcem sa dozvedieť všetko. Od začiatkov tvorby až po súčasnosť.“ „V poriadku.“ „Dnes ale začneme trochu všeobecnejšie, ak to nevadí.“ „Je to na vás.“ pousmial sa. „Dobre...“ klamala, nič nebolo dobre. Jemné mravčenie sa z jej dlane prenieslo už na celú pažu a pomalým, no výrazným tempom naberalo na intenzite. Okrem toho práve prežila spomienky na pár svojich obchodných ciest tak intenzívne, že to bolo priam citeľné. Všetko sebavedomie, čo nadobudla v hoteli, sa rozsypalo ako domček z karát. Najhoršie však bolo, že on ešte poriadne ani nič nepovedal. „Zdáte sa mi nervózna.“ „Popravde, mám od rána zvláštny pocit a som dosť napätá.“ priznala. „Viem vám nejako pomôcť?“ Keď sa to muži pýtali, obyčajne hrala na bare odvrhnutú ženu nahnevanú na celý svet a otázka bola pre nich len zámienkou, aby sa s ňou vyspali, presne v rámci jej taktiky. Teraz to ale bolo úprimné. Spoza hnedých očí na ňu nepozeral chtíč pubertiaka v dospelom tele, ale pokoj a vyrovnanosť. V tej chvíli až desivo pokojný a nekonečný pohľad. „Prepáčte pán Weiser, možno to bude znieť zvláštne, no mala by som to navrhnúť ja. Môžeme si tykať? Ja viem, že sa nepoznáme, ale moja úloha nie je tak úplne obchodná...“ „Nevidím v tom problém. Volaj ma Didier.“ pousmial sa, akoby aj jemu bol tento štýl komunikácie príjemnejší. „Tania, teší ma.“ Opäť vstali a podali si ruky, ona sa nenaklonila zámerne, čím si udržala istý odstup. „Dobre teda, Didier.“ začala tentoraz sebavedomejšie. Akoby sa po tomto druhom zoznámení nechala obaliť do pokoja, ktorý na ňu prešiel z jediného pohľadu. „Chcela by som začať jednoduchou otázkou. Prečo používaš pseudonym?“ touto otázkou preťala jazyk zväzujúci stud, spustila nahrávanie a zároveň nevedomky začala snímať šatku z očí svojej duše. Didier sa pousmial a začal s odpoveďou, pri ktorej po celú dobu hľadel na ňu. Tania si zapisovala každé jeho slovo do svojej pamäte. Teraz už mohla, pretože sa začala cítiť pohodlne a príjemne. Možno aj kvôli hlasu, čo na ňu hovoril, jasný a čistný, no nie nepríjemný. Samotný tón a rytmus bol dynamický, no šíril pokoj. Hoci mala zmiešané pocity, už sa nedržala v napätí a nechala dnešku voľný priebeh. „To nie je pseudonym. Je to skôr akýsi zvláštny typ sna, ktorý som mal. Držal som sa v ňom za ruku s akousi bytosťou, entitou, pre jednoduchosť povedzme anjelom, hoc neviem, či je to dosť presné. Stáli sme kdesi  uprostred svetla v úplnom zmysle slova a práve tá bytosť mi ukázala hrob, v ktorom bol pochovaný Didier Le Mar. Zaujalo ma to, vravím si, pekné meno a ON mi odpovedal, že áno, páči sa ti, pretože je tvoje. Znie to možno zvláštne, ale nebolo to desivé, práve naopak, bolo to pozitívne, ten hrob sám o sebe bol naozaj honosný a krásny, pri takom mieste sa strach nedá cítiť. Pamätám si to presne, keď mi potom povedal: Tam leží úspech tvojho JA. Dlho som tomu snu nerozumel, nevedel som, prečo úspech môjho ja, čo to vlastne má znamenať. Nosil som ten sen, to meno vo svojej hlave až do chvíle, kým som to celé pochopil. V tej dobe som príliš pracoval s egom a to bol ten smer, ktorý som musel pochovať. Bolo potrebné, aby som prestal tvoriť, robiť veci cez hrdosť, namyslenosť, a tak prišiel aj pád. Keď som sa vrátil späť k aktívnej tvorbe v plnom zmysle slova, povedal som si, že Didier Le Mar bude mojou pripomienkou pre mňa samého,  že keď tvoríš, nerobíš to s egom. Didier Le Mar je vlastne franzúzske meno, no pre mňa to má úplne inú symboliku, hodnotnejšiu. Preto mám napríklad aj na obrazoch vždy pečať feur de li alebo slnko. Tieto dve menné veci sa striedajú a je to hlavne kvôli tomu, že práve kráľovská pečať je potvrdením toho, že panovník, skutočný panovník, by nikdy nemal pracovať s egom, ale byť vzorom pre iných.“ Čakala veľa odpovedí, čakala na rôzne príbehy, no žiadna z jej alternatív nebola takáto. Hĺbka každého použitého slova v odpovedi a jeho presné umiestnenie jej prehnalo po chrbte mráz. „Začínam chápať, že tieto dva týždne nebudú celkom obyčajné.“ zasmiala sa a on jej úsmev opätoval. „Nie, obyčajné určite nie. Veď je to o posúvaní hraníc, človek by mal dostať viac, aby bol naozaj spokojný.“ „Dobrý postreh, som zvedavá kam sa teda dostaneme.“ koketne prehodila nie preto, aby zaujala jeho, ale aby vrátila seba na miesto ženy, ktorá má viesť rozhovor. „Čo pre teba znamená umenie, Didier?“ opýtala sa. „Pre mňa je umenie životný postoj. Odzrkadlenie toho, čím a kým som. Volám to tvorba vo svetle.“ dopovedal, no cítil, že bude potrebné odpoveď rozvinúť. „Dá sa to jednoducho vysvetliť. Z môjho pohľadu existujú dve formy tvorby. Tvorba vo svetle, čo je priame prepojenie duše s danou tvorbou. Vidím, že si zmätená tým svetlom.“ pousmial sa. „Mám taký pocit, že viem, o čom hovoríš, ale nedokážem to presne pomenovať.“ „Potom vieš presne, o čom hovorím. Tvorba alebo akýkoľvek proces, kde sa napojíš na zdroj toho svetla. V princípe je jedno, ako to nazveme, ale ide o duchovný zdroj. Každý človek to cíti inak, no pre tvorbu je veľmi dôležité takéto vnímanie reality.“ „Fajn, ale ako sa to prejavuje?“ Tania cítila, že tuší o čom Didier  hovorí, rozumela tomu a predstavovala si to, no ešte stále vnímala akýsi boj medzi racionálne uvažujúcou časťou svojho ja a tou duchovnou. Ten boj bol slabý tlak kdesi pri srdci a na bruchu, ktorý nebol nepríjemný, práve naopak, akoby ju jemne hladil a šteklil kdesi vnútri tela. „Pozri, ak niekto pracuje s egom, teda v realite takej, ako sa narodíme, 3D, tak vlastne podmieňuje svoju tvorbu. Tvorím lebo TO... Tvorím lebo TAMTO. Tvorím lebo musím, chcem byť lepší, konkurujem iným a takto by sme mohli ísť ďalej. O tom je tvorba s egom, hoci sa posúvaš technicky, nemáš v tom srdce. Akýkoľvek sval by si nepoužívala, tak stuhne. Duša slabne, zo svetla sa stáva tma a z tmy temnota. Nakoniec je to tak, že hoc majú milióny, neužijú si ich, majú rodiny, nevenujú sa im, zdravie ich nezaujíma. S takýmito ľuďmi sa stretne za život každý a také isté škody to narobí aj v umeleckej tvorbe. Niekto je schopný namaľovať obraz, ktorý bude presný jedna ku jednej v porovnaní s fotografiou, no pre neho je to nič. On to nerobí pre radosť, chce len prospech, byť lepší, najlepší. Prešiel som si aj fázou ega, keď som chcel byť najlepší a niečo si dokázať, no malo to presne opačný dopad- bol to úpadok toho, čo som v konečnom dôsledku chcel. Nakoniec som si musel uvedomiť, kde som a cez pokoru sa dopracovať späť k svetlu. Dôležité totiž nie je len dobre vyzerať zvonku, ale aj zvnútra. Vtedy to ľudia cítia, vtedy sa môžu pozrieť na plátno a cítiť dotyk energie. A som presvedčený, že človek v akomkoľvek odvetví pracuje, keď to robí s láskou, nadšením, vo svetle, snaží sa, je to cítiť pre všetkých.“ Tania sa zamyslela. Povzniesla sa nad seba samú a premýšľala o svojom terajšom živote. Musím sa tešiť. Musím milovať, robiť si radosť, a tak robiť radosť aj iným. Kdesi som spravila chybu. Aspoň teda myslím... Didier si všimol jej nekoncentrovanosť a prestal. „Je toho priveľa?“ opýtal sa s úškrnom na kútikoch úst. „Som zvyknutá na hodinové rokovania, zmeny v diári, vyčerpávajúce rozpravy, no nie na nič podobné, ak chápeš...“ „Rozumiem.“ zasmial sa. „Zaujala ma jedna myšlienka.“ „Aká?“ „Premýšľala som nad tým, či by som bola schopná oddeliť v tvorbe tvojich obrazov tie dve obdobia. Máš vytvorený nejaký celistvý prehľad tvojich diel?“ začala. „Mám, ale uznaj, tiež nie je zdvorilé odhaliť všetky zákutia svojho tela hneď na prvom rande.“ povedal Didier a Tania sa na tom zasmiala. Keby ten vedel... „Nie je to zdvorilé, ale stáva sa to... No aspoň som to skúsila.“ odvetila mu. „Na dnes mi stačilo. Pôjdem tieto informácie stráviť do hotelovej reštaurácie a popremýšľat nad všetkými udalosťami dnešného dňa.“ „V poriadku.“ neprotestoval Didier, čo Taniu trochu nahnevalo. Prečo ju tam nechcel udržať? Mali pred sebou ešte dosť času, no predsa len dve otázky... Hlavou sa jej prehnalo niekoľko myšlienok na ďalší vývoj situácie. Prehodili ešte pár slov o dobrých reštauráciách v Košiciach a pri schodoch sa rozlúčili. „Tak vďaka za číslo. Zajtra sa uvidíme a pripravím si viac otázok.“ „Ja ti pripravím tú tvorbu.“ S touto vetou sa Tanii zaleskli oči od úspechu. „Vďaka.“ slušne poďakovali jeden druhému, rozlúčili sa a už šli obaja svojím smerom.

    „Vyberte mi niečo ľahké a dolaďte k tomu aj víno, prosím.“ objednávala si v reštaurácii. Čašník ju obsluhoval už tretí raz, takže sa rozhodla zveriť do rúk jeho výberu. Nakoniec si ale aj tak ani nespomenula na to, čo večerala. V izbe sa opäť vyzliekla, ostala len v spodnom prádle a za „nevkusným“ stolíkom sedela s pohárikom v ruke. Dnešok nebudem vôbec riešiť. Nie je to potrebné. Bolo to tým mestom, prostredím. Možno ma rozhodila aj cesta. Neviem, všetko je akési zvláštne. Dnešný deň bol zvláštny. Prešla k minibaru a cestou zacítila dôverne známu vôňu. Jej šaty, položené na starožitnej pohovke, boli priam nasiaknuté vôňou ateliéru. Keď to ucítila, pribehla aj ku kabátu. Opäť zacítila jemnú sladkú vôňu a v predstavách odskočila medzi obrazy, kožušiny, stojany, štetce. Myslím, že si budem musieť čím skôr zvyknúť na to, že si so sebou budem stále brávať Didiera na hotel. Pousmiala sa nad dvojzmyselnosťou svojej myšlienky a vrátila sa k minibaru. Vybrala si malé arašidy, ktoré neskôr rozsypala po stole, usporiadala do obrazca a postupne vyjedala. Na chvíľu potrebujem vypnúť, mala by som si pospať. Navrhla sama sebe, keď si už piaty raz púšťala záznam z dnešného dňa uložený na diktafóne a stále nespravila ani jedinú čiarku do svojho zápisníka.

     

    *

    Tania sa zobudila, keď už vonku svietilo pouličné osvetlenie a miesto slnkom presvetlenej Hlavnej ulice, sa mohla dívať už len na žlté mestské šero. Pristúpila k oknu a mlčky, akoby nezúčastnene, sledovala život mesta. Jemné, nežné sneženie ešte viac podporovalo romantiku mladého páru, prechádzajúceho ulicou ruka v ruke. Ďalší pán nesúci kožený kufrík sa náhlil do jednej z uličiek. Tak, ako v každom meste, aj v Košiciach bol život centra podmienený niekoľkými faktormi. Mzdou, dátumom v kalendári, ale aj jednoduchšími, ako náladou obyvateľov alebo počasím. Podľa toho ste mohli v kaviarňach, baroch alebo parkoch stretnúť rôznych ľudí. Jedinými stálymi postavami boli tí, ktorí mali v uličkách svoje obchody alebo v nejakom z nich pracovali. Ostatní sa menili podľa podmienok. Napríklad v strede mesiaca sme mohli vidieť mesto hýriť radosťou, farbami a život neutíchal ani po zotmení bez ohľadu na počasie. Čím viac sme ale z mesiaca ukrojili, tým väčšiu úlohu hrali ceny, počasie, nálada až napokon začiatkom ďalšieho mesiaca ostali len tí verní kávičkári alebo bankári na obchodných stretnutiach. Práve to si Tania všímala v každom meste, kde bola. Keď odrátala turistov, ostalo jej stále to isté. Akási nikdy nekončiaca sínusoida ľudskej radosti a márnotratnosti.

    Zabalila sa do kabáta a paplóna, otvorila okno a aj cez zákaz fajčenia si zapálila. Bola úplne prázdna a len hľadela na ľudí, žijúcich si svojimi životmi. Nikto z nich ani len netuší, aké náročné je robiť jednoduchú prácu. Každého, koho by som zastavila by si to so mnou rád vymenil. Vzal by všetky moje peniaze, naoko by sa spoznal s Didierom, naškriabal čosi do správy a šiel ďalej. Rok, dva, tri a umrel by. Prišiel by o prácu, pretože nežil a mojou prácou je žiť. Či som zastupovala Lvove firmy, alebo som teraz tu a naozaj rozumiem jednoduchosti mojej úlohy, vždy som mala iba žiť. Žiť tak,  aby som bola posledným kúskom do jeho skladačky úspechu, čo zároveň zaručilo úspech aj mne. Rozumná, distingvovaná, chladná, priama, rázna. Mala som byť ako whisky s ľadom vo vínovom pohári, no teraz cítim čosi, o čom neviem hovoriť ani sama so sebou. Desí ma to. Desím samú seba. Mám taký pocit, že moja úloha vôbec nie je jednoduchá, ba dokonca ani vôbec nie je o spoznávaní maliara. Na to by si Lvov najal kritika alebo čo, ja musím spoznať umelca a hoci by som nikdy nepovedala, že v tom je rozdiel, začínam cítiť čosi, čo mi šepká, že to tak je. Sedela na okne, jemné snehové vločky jej z času na čas pohladili tvár a ona ako socha hľadela hlbšie do ulíc. Myslím si, že som podceňovala nie len jeho, ale aj seba. Pred dvanástimi rokmi som odtiaľto odišla a nechala som za sebou až priveľa, aby som mohla naďalej cítiť, preto som bola najlepšou kandidátkou na túto pozíciu. V Rusku ma Lvov vychovával s láskou, no trvdo. Bola som odsúdená k úspechu vo svete, na ktorý ma pripravoval. Svet bielych golierov, manžetových gombíkov, osobných šoférov a nechutne luxusného zápachu, ktorý mám chuť pomenovať zápachom EGA. Bola som prostredníkom vojen veľkých chlapcov bez nároku na cit či zľutovanie a dnes ma poslal tam, kde mi dušu privinula už len samotná vôňa tohto miesta. Triasla sa, no nebola jej zima. Bola nervózna, zmätená a po dlhom čase sa cítila zraniteľne. Nie ohrozene a ani v nebezpečí, no cítila zraniteľnosť seba, svojej duše. Cítila sa ako žena, ako bytosť. Hovoril o svetle ako o absolútne prirodzenej veci, o čomsi, čo každý deň stretávam ráno v kúpeľni. Môže byť toto cesta k môjmu šťastiu? Potrebujem vedieť viac, potrebujem vedieť, ako to funguje vo svete umenia a nespoznám to inak ako očami môjho sveta, s tým sa musím sprvu zmieriť. Možno časom pochopím viac alebo zmením uhol pohľadu, no teraz ešte stále cítim pragmatickú časť mojej osobnosti silnejšie ako tú, čo vníma svetlo. Keď pochopím, ako sa tvorí a ako funguje pozadie sveta umenia, budem sebavedomejšia, iste prídem aj na to, čo sa skrýva v každom z obrazov. Ohorok z cigarety len hodila z okna, vzala si k sebe pohár s whisky a zapálila si ďalšiu. Zakrútená v paplóne cítila, ako ju miesto chladu objímajú len kožou potiahnuté kostnaté ruky strachu. Nebála sa ničoho len toho, že stratila samú seba a nechala svoje srdce umrieť.

     

     

    II.

    Poznanie neforemnej reality

    Prebudil ju neuveriteľný chlad v miestnosti. Dokonca aj v posteli zakrytá perinou cítila, že niečo nie je v poriadku. Vstala a uvidela otvorené okno v obývacej miestnosti. No jasné, večer som akosi pozabudla na okno... Celá vnútorná časť parapety bola mokrá kvôli roztopenému snehu, čo v noci padal do izby. Tanii to ale bolo jedno, vbehla do sprchy a pustila najteplejšiu vodu akú bola schopná zniesť. Hoci ju voda pichala ako ihličky do miest, ktoré mala skrehnuté od zimy, bolo to príjemné. S vodou stekajúcou po jej tele cítila, akoby zmývala čosi viac než len chlad. Keď už bola úplne rozmrznutá vybehla z kúpeľne, obliekla sa a šla na raňajky.

    „Madam, prajem dobré ráno. Čo vám môžem ponúknuť?“ opýtal sa mladý časník, s ktorým sa stretávala tak pravidelne, že už pochybovala o existencii ďalšieho personálu. „Chcem palacinky s čokoládou a jahodami. Na pitie mi doneste kamilkový čaj a prosím, nešetrite čokoládou.“ predniesla s úsmevom a presvedčením, ako keď si môže malé dieťa objednať čokoľvek na svete. „Isteže.“ pobavene odpovedal časník a odišiel od stola. Čoskoro pred Taniou pristál krásne zdobený tanier s palacinkami, čokoládou, kúskami banánu a jahodami. V malej nádobe na omáčky následne priniesli ďalšiu čokoládu a položili ju vedľa hrnčeka s čajom. Čašník sa milo zabával na jej raňajkách, stojac pri bare a ona si do úst elegantne vkladala jeden kúsok za druhým. Potom vzala do ruky telefón a vytočila Didierove číslo. „Ahoj, Tania.“ „Ahoj, Didier, chcela by som dnes prísť skôr, napríklad okolo jednej poobede.“ navrhla. „V poriadku, pokojne príď, no o piatej mám už hodinu s mojím žiakom.“ „Nevadí, o piatej už budem preč.“ povedala a potom sa rozlúčili.

    Po jedle šla znovu do obchodov. Tentoraz sa však vrátila ako úplne iná žena. Uvoľnenejší šatník jej pristal a zmenil ju z drsnej obchodníčky na usmiatu a energickú dámu. Uznala, že sa cíti akosi lepšie a do stretnutia s Didierom už len počúvala nahrávku z diktafónu a čítala si knihu z tabletu.

    „Ako dlho sa venuješ umeniu?“ tentoraz s úsmevom a sebavedome začala. „Viac ako dvadsať rokov.“ „Určite máš, alebo si mal, nejaké vzory. Kto to bol?“ Tania sa cítila dobre, usmiata sedela na stoličke v ateliéri a prstom sa pohrávala s vlasmi. „Určite moja stará mama. Tá mi bola vzorom a viedla ma v úplných začiatkoch. Spomínam si na chvíle, keď som chodil na základnú umeleckú školu a ona mi ešte pridávala zadania, aby som naozaj trénoval viac.“ Didier to hovoril inak ako všetky jeho ostatné odpovede. Teraz sa síce pozeral na Taniu, ale ona vedela, že na nej spočinuli len jeho oči. Duša bola inde a listovala v spomienkach na miesta, vône, pocity. „Keď som urobil chybu, buď som to musel prerábať, alebo si to obhájiť. V tvorbe nie je nikdy nič zadarmo a to ma naučila už ako malé dieťa. Raz, úplne náhodou, prišiel kupec, ktorý sa zaujímal o môj obraz. Stará mama vtedy ani chvíľu neváhala, predala ho, pogratulovala mi a za peniaze z predaja mi kúpila štetce, farby a vlastne všetko, čo som potreboval pre môj vtedajší rozvoj.“ Cítila, že táto spomienka pre neho veľa znamená, pretože hovoril pomalšie a v hlase mal viac citu. Cítila sa poctená tým, že jej o tom povedal. „Vďaka, že si sa tak otvoril.“ pousmiala sa. Trochu ju to dojalo a už sa usadila za stôl menej flirtiózne. Netuším, ako je to možné. Hoci sa vidíme len po druhý raz, mám pocit, akoby som v ňom našla priateľa už pred rokmi. Zhodnotila Tania sama pre seba tým tichým hláskom v hlave, ktorý dobre pozná každý z nás.

    ...

    „Aký je proces tvorby? Čo to vlastne znamená?“ Didier sa pousmial jej otázke. Čakal, že to nebude musieť vysvetľovať, že si to odvodí z toho, čo počula v priebehu posledných minút, ale neprekážalo mu vysvetliť to. So svätským pokojom v očiach začal pomalým tempom ozrejmovať. „V prvom rade to skúsim tak, aby bolo jednoduché odvodiť si to z toho, čo si doteraz počula. Napríklad stará mama, o ktorej som hovoril. Tá ma uviedla do procesu samotnej tvorby. Musel som prísť na to, ako funguje prepojenie medzi mnou a tým, čo na plátne vzniká. Klamal by som, keby som ti povedal, že je to ľahké. Ani ja som na začiatku netvoril preto, že som chcel tvoriť. To je úplne čistá forma, ale k nej je nutné sa dostať. Na začiatku, tak ako každé dieťa, som tvoril vďaka impulzom, podnetom. Keď sa niečo stalo a zanechalo to vo mne emóciu alebo nejaký vnem, tak som ho zo seba dostal. Takto som sa musel akoby premaľovať svojou prvou fázou. Ja som všetko už od detstva bral trochu inak ako ostatní. Vieš si predstaviť ten pocit, keď som ako jedenásťročný namaľoval, pre všetkých dosť pochmúrny, obraz Krista?“ trochu sa pousmial nad svojou spomienkou a pri očiach sa mu vytvorila jemná vráska.

    Usmial sa úprimne. Pousmial sa, pohli sa mu pery a pri úsmeve aj prižmúril oči. Tania bola trochu zarazená úprimným telesným prejavom. V zasadacích miestnostiach veľkých firiem v centrách metropol na úprimnosť a jemný úsmev, čo dokázal dušu pohladiť ako jarný vánok, nikdy nebol čas. Čas boli peniaze a peniaze boli pohonnou jednotkou podniku, krvou jednotlivých oddelení, tak prečo krvácať, keď to nie je nutné? Jediný úprimný úsmev dokáže zastaviť čas a umožní človeku prežiť daný okamih inak, ako všetky ostatné. Nadýchla sa a hlboko do pľúc dostala sladkú vôňu ateliéru zmiešanú s Didierovým indickým parfémom. Pľúca sa roztiahli a sila toho momentu na ňu zapôsobila ako ópium. Toľko jednaní, toľko hodín v kostýmoch s ľuďmi, ktorí by nikdy nerozumeli tomu, čo práve cítim. Od končekov prstov, cez celé ruky a nohy až k srdcu, jej prúdil pokoj a sladká vôňa a s okamihom úsmevu sa pomaly menila na spomienku. Toľko nablýskaných zasadačiek, drahých večerí či šiat. Zrazu toľko zbytočností, keď človek pochopí, akú silu má čistota jeho zámeru a úprimnosť jeho úsmevu.

     

    Názov diela: Ópium v pľúcach

     

    „Všetci sa ma pýtali čo sa stalo, že ten obraz je veľmi ťažký a hľadali dôvod prečo.“ „Ten dôvod ale neexistoval, proste si to tak cítil a bolo...“ skočila mu nevedomky do reči. „Áno, máš pravdu.“ kývol Didier. „Ja som to povedala nahlas?“ zasmiala sa nad sebou. Nijakú špeciálnu pozornosť tomu nevenoval ani jeden z nich, pretože je zbytočné hovoriť o tom, čo okamžite obaja pochopili. „No takto to šlo ďalej. Maľoval som na základe vnemov a potom ma stará mama viedla v technikách. Musel som pochopiť druhú úroveň tvorby. Čokoľvek vytvorím, musím reprezentovať aj formou. Tak som teda trénoval rôzne techniky maľby a kresby. Aj toto obdobie časom prešlo, no popravde, bolo najnáročnejšie ho prekonať. Vnímať veci na tejto úrovni je nám najprirodzenejšie zo všetkého, pretože naše úspechy a zlepšenia presne vidíme. Z výkresu plného škrtaníc sa pomaly stávajú priame čiary a znázornenia objektov či osôb, ktoré chceme zachytiť. Vtedy človek trénuje tak tvrdo, aby sa stal najlepším. O tom sme už ale hovorili.“ uzavrel Didier. „Vtedy sa buď čosi zmení a začneme tvoriť dušou vo svetle, alebo ostaneme zakrpatení v technicky dokonalom svete bez štvrtého rozmeru.“ doplnila Tania. Jej odpoveď ho potešila. Bolo z nej totiž jasné, že robí pokroky. Ešte chvíľu sa rozprávali, keď jej podal flash disk so slovami: „Tu je časť mojej tvorby. Chcela si si to prezrieť.“ „Ďakujem, nečakala som, že si spomenieš.“ priznala sa. „Na sľuby sa nezabúda. NIKDY.“ Rázne, no s tónom milosrdného učiteľa, odpovedal. Tania sa pobalila, poďakovala Didierovi a ešte chvíľu venovala prezeraniu si obrazov v ateliéri. Našla aj obraz modrého anjela, ktorý jej poslala sekretárka emailom a hoci z neho šiel rešpekt, našla čosi iné, čo zaujalo jej pozornosť. Chvíľu sa kochala, no potrebovala už ísť, a tak nezdržiavala otázkami, aj keď vedela, presnejšie cítila, že ak by sa na čokoľvek opýtala, lúčenie s Didierom by mohlo byť nekonečne dlhé. „Ešte raz, ďakujem za všetko.“ povedala pri železných mrežovaných dverách pred ateliérom a zbehla dolu po schodoch.

    *

    Mám taký pocit, že s mojím šatníkom sa dnes zmenil aj môj pohľad na život. Smiala sa nad sebou vo svojej izbe pri čerstvo vytlačenej pomarančovej šťave. Šaty robia človeka. Povedala sama sebe pre odľahčenie situácie, aj keď vedela, že zmena prišla kvôli niečomu úplne inému. Je možné pochopiť tak veľa za tak krátku dobu? Pochopiť... Klamem samú seba, nepochopila som. Len som šťastná ako malé decko, keď prejde do ďalšieho ročníka. Mám pocit, že začínam rozlišovať medzi EGOM a SVETLOM. Rada by som si pozrela jeho tvorbu, ale zatiaľ to nechám tak. Nemyslím si, že som pripravená porozumieť obsahu za hranicou toho, čo vidím očami. Musím najprv pochopiť celý náš vzťah. Je ale možné, aby ma viedol bez toho, že by sme sa o tom nejak rozprávali? Vždy, keď som sa učila niečo nové, potrebovala som vysvetlenia učiteľa. Hoci som ešte nič neurobila, len sme sa rozprávali, mám pocit, akoby som napredovala míľovými krokmi. Cítim istotu, lásku, večnosť jediného okamihu a radosť. Akoby ma jeden z jeho anjelov chytil okolo pása a vzlietol kamsi, kde sa moja duša cíti doma. Najzvláštnejšie je však to, že on nie je žiadna éterická bytosť, ale chlap z mäsa a kostí.  Radosť, ktorú nedokázala pochopiť, no oddala sa jej v plnom zmysle slova, ju obalila ťažkým a nepriehľadným baldachýnom svojej prítomnosti a Tania sa usmievala, smiala sa. Pustila si hudbu a ako dieťa skákala po posteli. Zrejme prvýkrát v živote milovala svoju večernú samotu. Nechala svoje telo šantiť v spálni a dušu rozpínať sa celou hotelovou izbou. Tento okamih v nej prebudil viac, ako len radosť, no mala pravdu, tomu by ešte nerozumela, pretože hoci urobila pokrok, ešte stále potrebovala väčšiu časť hmotnej reality.

    „Ahoj, prepáč, že ťa ruším takto neskoro, ale potrebujem sa ťa niečo opýtať.“ „Nerušíš, pokojne hovor.“ odpovedal Didier cez telefón. „Čo znamená reálny svet?“ „Prosím?“ „Čo znamená reálny svet?“ na jej hlase v telefóne bolo počuť,že je zadýchaná, ale v ozaj dobrej nálade. Didier bol rád, keď počul túto  otázku. „Pre mňa znamená žiť v reálnom svete tvoriť. Keď netvorím, cítim sa, akoby som mal čosi podobné ako je chrípka. Je náročné to celkom presne opísať, no keď som netvoril, mal som pocit, akoby niečo nebolo v poriadku. Nevedel som presne čo, ale cítil som, že niečo je zle. Až časom som si uvedomil, aký to je pocit. Akoby sa všetko okolo, celý svet, začal uzatvárať do seba. Strácal farby, silu, energiu. Akoby predo mnou celý svet zavrel dvere a ja som ostal sám v chladnej a temnej predsieni. Vtedy nemám kontakt so životom. Teda pre mňa je reálny svet miesto neohraničené v priestore, ale v čase. Je to miesto, kde vieme vnímať tie jemné frekvencie, čo dávajú životu nekonečný počet odtieňov. Rozumieš?“ „Rozumiem.“ zasmiala sa. „Vďaka, chcela som len toto. Zajtra sa stretneme.“ „Áno, vidíme sa zajtra. Prajem dobrú noc.“

    Po telefonáte pocítila zvláštnu túžbu. Keby mala hovoriť, prirovnala by to k živočíšnemu pudu. Vyzliekla sa a dala si sprchu. Tam, uprostred teplej vodnej pary premýšľala. Prečo sa SEX píše s X? Je to vzrušujúce, akú energiu môže mať jediné písmeno v slove. Akoby vyjadrovalo moje nohy prekrížené na jeho chrbte. Zabávala sa predstavou svojich nôh prekrížených do X a uvedomovala si, že už začína vnímať veci, ktoré predtým nevnímala. Tešila sa z energie slova, písmena. Viac ju ale zaujímal zajtrajší deň. Už sa odváži prejsť si ukážky z jeho tvorby, cíti sa pripravená porozumieť. Vzrušená z nasledujúceho rána, novoobjavenej reality a akéhosi zvláštneho pocitu ochranných krídel, čo sa nad ňou držia odkedy odišla od Didiera, zaspala.

    *

    Ráno si na tablete otvorila priečinok z flash pamäte, ktorú dostala. Začala obrazmi. Každý si prezrela najprv rýchlo a potom precízne. Cítila, že ešte pár veciam nerozumie, ale urobila si poznámky. Chcela sa na niektoré z obrazov opýtať hneď potom, ako sa aspoň vnímaním sveta posunie trošku bližšie k umelcovi, akým je Didier.

    Neustále sa ten istý kolobeh vliekol nekonečne pomaly až do chvíle, kým sa nevydala do ateliéru. Vôňa kadidla, vonných tyčiniek. Energia, ktorú možno cítiť v celom tele ako slabé motýliky, čo sa pohrávali už aspoň raz v bruchu každého z nás. Žabky, soška Budhu, sochy na antických stĺpoch, mince popadané po zemi a zamotané v kožušinách. „Vyzeráš unavene Tania, urobím ti kávu?“ „Trafil si do čierneho, včerajší večer bol dlhý a únavný hoci veľmi veselý.“ priznala. „Počul som, keď si mi telefonovala.“ zasmial sa Didier. Nebol to ale úsmev, ktorý by čosi vyčítal alebo dával najavo, že ho obťažovala. Tento úsmev bol akoby uznaním a pochvalou za to, že sa pomaly odvážila byť sama sebou. Hneď potom šiel Didier urobiť kávu.

    ...

    „Presne, ako som ti vravel, toto je veľmi výnimočná káva. Skús ochutnať.“ hovoril, podávajúc modrý hrnček unavenej Tanii. Prvý dúšok- trochu sa preľakla množstvom chutí, ktoré sa jej na jazyku miešali a hrali spoločnú symfóniu. Druhý raz už bola pripravená. Škorica, kardamon, kurkuma a mnoho ďalších korenín sa pohrávalo s chuťou lahodne jemnej kávy. Bolo v nej cítiť aj mlieko a príjemne sladkú chuť, ktorá určite nebola z cukru. Chuť bola jemná, lahodná a tiež úplná. Nechýbalo jej nič a úplne dokonale dodala danému okamihu na výnimočnosti. „Tak, čo povieš?“ zvedavo sa opýtal Didier. „Nie som si celkom istá, či dokážem pomenovať chuť, lepšie povedané, nedokážem nájsť slová. Je výborná! Akoby v nej bolo detské šťastie a radosť. Mám z nej fakt radosť.“ zavtipkovala. „Áno, je tak trochu iná, korenistá.“ doplnil Didier. Tania si pokojne dopila svoju kávu a Didier so svojím úplne pokojným pohľadom vôbec netlačil na to, aby pokračovali v jej práci. „Vieš, možno to nie je úplne profesionálne, ale zaujímalo by ma, prečo berieš moju úlohu tak samozrejme. Mám z teba pocit, že ti na tom záleží rovnako ako mne, ale vôbec so mnou nekomunikuješ pracovným spôsobom.“ začala, keď už dopíjala. „Vieš Tania, so všetkými ľuďmi, s ktorými spolupracujem, mám nejaký vzťah. Rovnako, ako pri umení alebo práci, je dôležité, aby aj vzťahy boli úprimné. Nechcem, aby šlo o ego, ukazovať nedotknuteľnosť a  hrať sa na niekoho, kým nie sme. Naozajstnú silu má práve čistota všetkých vzťahov a som presvedčený, že práve na tom sa dá postaviť naozaj silný obchodný, no aj priateľský vzťah.“ „Máš pravdu, len na to zrejme nie som úplne zvyknutá.“ pousmiala sa nad svojím doterajším životom. „Vieš, fascinuje ma akým spôsobom pracuješ Didier. Cestou sem som prechádzala okolo obchodu s obrazmi a premýšľala som nad tým, že existuje tvorba a tvorba. To, čomu sa venuješ ty je tvorba, z ktorej čosi vychádza, pozerám na tvoj obraz a cítim, že žijem, prechádza mnou zvláštny prúd energie, ktorú možno nedokážem presne pomenovať, ale viem o jej existencii. Už o nej viem. Napríklad, keď som prvý raz videla tamten obraz,“ ukázala na obraz anjela, ktorý jej poslala sekretárka. „dotkol sa ma. Akoby zaklopal na moje zaspaté vnútro a začal pomaly prebúdzať dušu. Neviem, ako si to urobil, ale hoci to bolo bolestivé, s odstupom času sa mi to páči. Teraz premýšľam nad tými ostatnými. Tí, čo tvoria a ich tvorba takáto nie je. Čomu sa venujú oni?“ po otázke sa atmosféra razom zmenila. Didier sa na Taniu pozrel tak, ako nikdy predým. Jeho pohľad nebol tak benevolentne gentlemanský ako predtým, pochopil, čo sa včera večer stalo a prečo mu Tania volala. Tak ako už mnohokrát predtým, aj teraz prebudil v niekom svetlo, zasadil semiačko poznania a teraz sa ona tešila zo všetkého nového, pričom ona mu, prirodzene, dovolila, dokonca ho medzi riadkami žiadala, aby jej bol mentorom v chápaní ďalších rozmerov. V tom pohľade bola hrdosť. Nie na seba, ako by každý očakával, ale na ňu. Prirodzená prajnosť mu umožnila tešiť sa z úspechu ženy, ktorá prišla vydesená a len v priebehu niekoľkých dní začínala vnímať svoju podstatu aj z iných pohľadov. „Takíto autori sa venujú inej tvorbe. Je verejne známe, že ľudia majú radi realizmus, pretože odkaz obrazu je ihneď jasný. Netreba hĺbať ani nič preciťovať. Ďalšia vec je tá, že si musíš uvedomiť, aký je rozdiel medzi človekom, ktorý kúpi obraz tvorený vo svetle a takým, čo si kúpi alternatívu módnej literatúry vo svete vizuálneho umenia. Obraz sám o sebe môže človeku pomôcť, ublížiť alebo neurobí nič, toto všetko záleží od autora. Na prvé dve alternatívy potrebujeme umelca, ktorý dokáže pracovať s energiou prostredníctvom svojej tvorby. Takýto obraz si kúpi niekto, kto ho dokáže oceniť. Všetko ostatné v tej obyčajnej tvorbe je už len o tom, ako vyplniť holú stenu v obývačke alebo spálni a to presne korešponduje s pohľadom tvorcu, ale aj kupujúceho.“ vysvetlil Didier. „A čo znamená oceniť? Myslíš, že je za to ochotný zaplatiť?“ „To je až sekundárna vec. Žiadne skutočné umenie nebude nikdy vyplatené, pretože jeho hodnota sa nedá merať žiadnou menou. Hoci existuje súdny znalec, ohodnotenie obrazu a tak ďalej, nič z toho nehovorí o duši obrazu. Človek, ktorý hľadá obraz s dušou a uloženou energiou, príde a vie, čo chce cítiť. Taký človek nevyberá len očami. Presne to je prvý predpoklad. A že je zaň ochotný alebo schopný zaplatiť, je len následok toho, že on sám je prebudený vo svetle, teda všetko čo robí, robí lepšie a so srdcom, teda sa mu pochopiteľne darí.“ začínala rozumieť rozdielu medzi úspešným človekom a úspešným človekom. „Ľudia, ktorí si kupujú obrazy iba očami, premýšľajú inak. Nepotrebujú sa prostredníctvom nich vyjadriť, stačí, ak bude na plátne strieborná, pretože majú strieborný nábytok a hodí sa im to tam. V umení je to naozaj tak, koľko ľudí, toľko chutí. V komerčnom umení je to o estetizme. Podobne ako v móde. Tam sa nám tiež strieda množstvo prvkov, ktoré sa len kombinujú a striedajú podľa daného obdobia.“ „Aha, dobre, ale ako vie autor, povedzme komunikovať cez obraz?“ „Záleží od toho, aký je záujemca. Sú ľudia, ktorí chcú presne dané dielo ohraničené technikou, farebnosťou a podobne. Ak autor ovláda techniky, je schopný namaľovať prakticky čokoľvek, je ale pravda, že pokiaľ má voľnú ruku, často vzniknú hodnotnejšie diela.“ „Prečo?“ podpichla Tania, nie tak kvôli zvedavosti, ako kvôli tomu, že sa chcela uistiť vo svojich domnienkach. „Ide o uvoľnenie sa a tú slobodu, ktorá je prostriedkom duše.“ „Hm, takže keď by som to mohla zhrnúť. Čím menej komunikuje skutočný autor s klientom na začiatku, tým viac bude komunikovať jeho dielo po dokončení?“ „Áno, v skratke.“ odpovedal Didier. Taniou sa po jeho odpovedi prehnal zvláštny pocit. Akoby predtucha, že umelec ešte nedohovoril. „Didier, mám pocit, že sme niečo vynechali.“ Taniina reakcia ho prekvapila a miestnosť sa naplnila priam esenciálnou harmóniou. Oboch sa to takmer citeľne dotklo. Takéto odovzdanie sa zo strany ženy, a ochota nezištne viesť zo strany muža, nie je časté. Je to ako tanec, keď partner vedie a partnerka sa mu s dôverou oddá. Obaja sa naladili na rovnakú jemnú frekvenciu a hoci už kvôli prepojeniu nebolo nutné odpovedať, obaja chceli pokračovať. „Ide ešte o jeden nemenný zákon. Takzvaný zákon chaosu. Tento zákon vytvára všetky naozaj veľké veci. Náhoda je anomália v presne fungujúcich vzorových procesoch. Je to vtedy, keď máme všetky vzorce, ktoré normálne fungujú a práve na uvoľnenie tejto presne usporiadanej energie sa vytvorí niečo, čo sa dá nazvať skutočne silným dielom. Občas sa to stane aj pri zakázke, no v takom prípade sa môže stať aj to, že ten, čo si dielo objadnal, nebude stíhať vnímať frekvenciu tohto diela. Alebo napríklad, autor nedokáže zachytiť tú samotnú výnimočnosť náhody a to už potom končí zväčša tak, že hoci je dielo pekné končí v krachu.“ obaja vedeli, že sa rozhovor nahráva. Tania však bola presvedčená o tom, že túto pasáž nedokázal diktafón zachytiť tak dokonale ako ona. „Musí si každý autor prekonať obdobie ega, aby mohol tvoriť a rozumieť veciam tohto sveta aj z iného pohľadu?“ toto už nebola otázka do jej výskumu. Teraz sa pýtala nová prebudená Tania. Nová žena, ktorá chcela, aby jej život bol plný vône, farieb a kontaktu s ňou samou. Aby bol plný inšpirácie, ktorú v nej dokázal prebudiť on a jeho tvorba. „Áno musí. Je to prirodzené. S egom sa rodíme a je to niečo, čo je v nás zakorenené od samého začiatku. Je to semienko, ktoré keď dostane správny impulz, začne rásť. V škole ti povedia: ty si lepší alebo horší ako on, či ona. Takto začína boj ega o svoje postavenie. Na druhej strane je to v začiatkoch aj dobré, pretože práve ego nám pomáha pochopiť ostatných. Je to akoby prepojovací systém. Potrebné je ale nenechať sa ním ovládať, to je však boj, ktorý si musí vybojovať každý sám. Ak sa človek chce stať umelcom, tak by sa mal stotožniť s tým, že ego už v dnešnej tvorbe nemá čo robiť. Tvorba by dnes mala byť o tej duševnej kráse a to sa s egom nedá spojiť. Ak umelec pracuje a chce ľuďom dávať to svetlo aj v tejto dobe, keď je to veľmi náročné, práve aj skrz časté  svetové konflikty, ktoré vyvoláva ego, musí harmonizovať svoju dušu a vtedy skutočne tvorí. Miesto pre dušu alebo ego je však iba jedno. Buď- alebo.“ Didier sa nadýchol a zadíval na obraz za Taniou. „Preto umenie stagnuje,“ začal. „preto vidím mnohých ľudí, ktorí netvoria to, čo cítia, lebo sa boja o svoje ego, a tak len kopírujú iných. Vezmi si, aké absurdné by to bolo v porovnaní s náboženstvom. Prišiel by som k Bohu a povedal mu: budem ťa mať rád len vtedy, ak budeš mať rád ty mňa. Veď to nedáva zmysel. Človek by mal tvoriť lebo má rád seba, svoju dušu a to, čo robí, robí úprimne. Srdcom. Vtedy to stojí za to. Tvoriť sám sebou, vnútrom, vyjadrovať to, čo úprimne cíti a robiť to pre radosť, nie pre profit, pretože vtedy to je úplné a vtedy ten profit príde sám.“ Tania cítila, akoby za ňou ktosi stál. Nemala však strach. Naopak, začala cítiť silnú istotu v seba samú. Otočila sa a pozrela sa smerom kam Didier.

     

     

    Rozprávali sa ešte nejakú tú chvíľu, ani jeden nesledoval čas, a keď Tania odchádzala, bola už tma. Cestou do hotela si zapálila. Pomaly kráčala, vyfukovala dym a vychutnávala si mesto. Vysvietené výklady obchodov alebo preplnených kaviarní jej robili radosť. Uisťovali ju totiž, že je ešte stále na Zemi, ktorú pozná. Zase sa cítila ľahká, akoby sa niesla nad zľadovatelými a zasnenženými kamennými kockami, čo tvorili chodníky Hlavnej ulice. Na chvíľku sa zastavila pred Dómom, gotickým majestátom mesta, a vedľa rozbitého zvonu na podstavci dofajčila cigaretu. Stále mala silný pocit ochrany. Akoby ju anjel z ateliéru doprevádzal na ceste, aby sa jej nič nestalo. Byť umelcom nie je len póza. Nie je to zamestnanie a hoci v ňom uplatňujeme princípy podnikania, nie je to ani podnikanie. Je to tvorivý proces poznávania seba samého, svojej duše, lásky. Byť umelcom nie je zlé či dobré, výhodné či nevýhodné, je to prirodzené. Som presvedčená, že je to prirodzené pre každého z nás a jediný problém je v strachu. Bojíme sa hovoriť o našom vnútre a našej podstate, pretože si myslíme, že by mohla byť vystavená kritike, čo by mohlo ublížiť nášmu egu, ale nie nám. Zrejme je to viac, ako dokážem slovami povedať, ale som presvedčená o tom, že umenie už nie je o tom, čo sme videli vo filmoch. Aj keď, na bohémsky život sa ho zajtra istotne opýtam... Mám pocit, akoby šlo skôr o vzťah k svojmu telu a duši, ako o bezvýsledné utápanie sa v alkohole a hodinových vzťahoch.

    *

     

     

    Didier Le Mar

    1. Zápis do denníka

     

    Umelec tvorí zaujímavým, osobitým a originálnym štýlom. Z jeho malieb je možné cítiť autora. S gráciou zvláda maliarske techniky, do ktorých dokáže inovovať vlastný štýl. Z osobného kontaktu zatiaľ nemám ucelený názor, viem však, že tvorba je preň synonymom plnohodnotného života. Jeho pohľad na tvorbu je iný ako pohľady na prácu, s ktorými som sa zatiaľ stretla. Ide z neho pokoj a vyrovnanosť, akoby žil s nadpozemským nadhľadom. Som si istá, že to nie je póza, práve naopak, čistá forma energie, ktorá vychádza z diel je odrazom samotného autora...

    Tania urobila prvý zápis. Začiatky sú vždy najťažšie, nech sa jedná o čokoľvek. Zápis do spisu, začiatok v podnikaní, čítaní knihy, prvé ťahy štetcom či perom. Hoci napísala len pár viet, unavilo ju to. Rozhodla sa venovať milšej činnosti a začala si pomaly prezerať diela od Didiera. Začínam rozoznávať ťažké obrazy od tých veselých. Viem a cítim, čo som predtým nevedela a necítila. Jeho vplyv a vnútorná sila je zrejmá. Nikdy sa naše názory nebili. Debaty, hoci som niekedy nerozumela alebo nechcela rozumieť, boli vždy pokojné ako hladina jazierka v Zenovej záhrade.  Nekonfrontovali sme sa tvrdo, mala som pocit, akoby ma potichu, nevedomky vzal za ruku a viedol ma cestou, na ktorej mi ukazoval to, o čom hovoril. Teda nebolo potrebné sa hádať, keď sme to už spolu objavili. Bola vzrušená z nového objavu. Jej fantázia sa prebúdzala spolu s ňou a umožňovala jej pozerať sa na veci inak, ako len z pohľadu úspešnej ženy odsúdenej na reprezentáciu obrovských firiem. Zrazu mohla byť opäť dievčaťom. Pousmiala sa a ďalej si prezerala maľby na tablete.

     

     

     

     

     

     

    Ak Vás zaujala ukážka knihy  Didier Le Mar Svetlo moderného umenia, knihu si môžete objednať prostredníctvom  e-mailu : Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. alebo na www.didierlemar.com 

    Kniha je dodaná do 14 pracovných dní.

    Cena 35,- EUR      

    Všetky práva na texty uvedené na tejto stránke sú výhradným duševným a autorským vlastníctvom spoločnosti

    BEAUTIFUL ART s.r.o © a Didier Le Mar © .

     

     

     

     

    Linky:

    Úvod

    Kontakt

     

     

    Spoločnosť

    BEAUTIFUL ART s.r.o
    Južná trieda 4.B
    040 01 Košice
     
    IČO: 46969276   DIČ: 2023681275
    Banka: Tatrabanka a.s.
    Účet: SK3711000000002946062789
     
     

    Kontakt

    BEAUTIFUL ART s.r.o
    Južná trieda 4.B
    040 01 Košice
     
    Tel.: 0944033123, 0904333202
    E-mail:
     
     

    VÁŽENÍ PARTNERI:

     

    Copyright © BEAUTIFUL ART s.r.o 2019.. Všetky práva na texty a foto materiál uvedené na tejto stránke sú výhradným duševným a autorským vlastníctvom spoločnosti BEAUTIFUL ART s.r.o a Didier Le Mar